Živý bič

O tom, ako prostí ľudia na Slovensku prežívali Prvú svetovú vojnu, ako zasiahla do ich životov a ako sa s ňou vysporiadavali

10053116

Názov: Živý bič

Autor: Milo Urban

Rok vydania v originálnom jazyku: 1927

Žáner: sociálny, unanimistický román, vojnové

Séria: žiadna

“Zvony boli svätené predmety. Keď sa napoludnie alebo večer ozvali, v domoch, na poliach zavládlo ticho. Ruky odkladali robotu i dvíhali sa na modlitbu. A teraz tie zvony zoberú, roztopia, ulejú z nich kanóny, ktoré budú vraždiť azda práve tých, čo sa kedysi pri nich modlili…”

Obyvatelia Ráztok, slovenskej dedinky zisťujú, čo je to vojna. I keď sú ďaleko od ozajstného frontu, kruto zasahuje do ich životov a pomaly ale isto im berie i to posledné, čo je im vzácne.

Áno, áno, viem. Ďalšie povinné dielo? To nemôžeš písať recenzie na niečo normálne?
Keď ja to musím dostať zo systému.. Musím ukázať, že i povinné diela sa často nielen dajú čítať, ale sa niekomu dokonca aj môžu páčiť. Chápem tú averziu voči nim, nie všetky sú úžasné, no niektoré majú moc vyraziť vám dych už len zaujímavým opisom a príbehom nie síce príliš originálnym, no častokrát práve tým viac príťažlivým.

Tí, ktorí hľadajú podrobný obsah, aby dokázali aspoň niečo na maturite povedať – toto nie je článok pre vás, nebudem sa zaťažovať podrobným opisom udalostí, keďže vás chcem navnadiť aby ste si tú knihu naozaj prečítali.

Takže, román sa skladá z dvoch dôležitých častí. Prvá – Stratené ruky, druhá – Adam Hlavaj. Dokopy má okolo 250 strán, no sľubujem, že sa to nečíta zle.

Stratené ruky sú metafora na chlapcov a mužov, ktorí museli kvôli vojne opustiť domovy, svoje ženy a rodiny. Sú to potrebné ruky, ktoré zanechali svojej práce aby šli na pomoc vlasti. Museli odísť na vojnu a doma nechali kopu roboty pre svoje ženy, ktoré ledva zvládali deti.

V celom románe je ironizované slovo “vlasť”. Autor zosmiešňuje túto ideu, pretože i keď všetci vravia, že vojaci umierajú pre dobro ich vlasti, oni si uvedomujú, že vlasť im za to vlastne nič nedala. Že ich stále viac a viac žmýka.

“Ale kdeže je tá vlasť? Nik ju nevidel, nik ju necítil. Robili do úmoru a vlasť im nepomohla. Nebolo čo do úst vložiť a vlasť im nepomohla. Treba bolo dane platiť; nebolo z čoho, ale exekútori prišli, zobrali posledné, čo bolo, a vlasť – nemala zľutovania.”

Príbehom sa asi najviac nesie láska Adama a Evy Hlavajových. Veľmi sa mi páči, že i keď nebol vzťah medzi nimi veľmi vykreslený, dokázala som si domyslieť, ako sa ľúbili, bolo to na ich činoch veľmi vidieť. Nechcem vám hovoriť čo sa stane, no vedzte, že to naozaj stojí za to.

V druhej časti sa Adam Hlavaj vracia z vojny a stáva sa hlavným buričom v dedine. Dodáva ľuďom nádej a novú silu bojovať i keď už nevládzu ďalej.

V knihe autor veľmi pekne ukázal ako nepodstatní boli dedinčania v očiach vplyvných ľudí. Ako nemali problém vziať im i to posledné čo mali a oháňať sa pritom tým, že je to pomoc vlasti.. Odoberali im dobytok, kone, či už za účelom jedla pre vojakov, či jazdenia. Dedinčanov nechali úplne “okradnutých”, museli sa o seba postarať sami. Notár Okolický bol napríklad veľmi podlá duša. Neustále len kul pikle, každému ničil život.. tak ako i napríklad krčmár Áron, ktorému záležalo len na zisku.

“Koňa si cenia viac než človeka, azda preto, že kôň ich viac stojí. My? Nám dajú prázdné heslá a musíme sa za ne zabíjať. Ak nie, ľahká pomoc: postavia ťa k vŕbe a bez výčitky svedomia zastrelia. Koňovi to neurobia.”

Bolo tu obsiahnutých veľmi veľa pováh a vlastností ľudí. Od nemého mladého vojaka, cez pána, ktorý sa zo zlého zmení k dobrému, až k milujúcej matke, z ktorej sa vykľuje veľmi zúfalá až skoro agresívna žena. Milo Urban zvládol do jedného románu dať všetky postavy, na aké len človek pomyslí a i to z neho urobilo pestrý román, hodný čítania..

I napriek rozdielnosti postáv je celý román často označovaný ako unanimistický – z latinčiny “una anima” : jedna duša. Každý, kto knihu čítal by mi dokázal dosvedčiť, že i z takéhoto množstva postáv i tak najviac vystupovala dedina ako celok. Autor sa snažil zobraziť zjednotenie sa ľudí v boji proti vojne, proti nespravodlivosti vykonávanej na úbohých dedinčanoch. Z tých sa stali veľmi odvážni ľudia, ktorí sa nebáli zmeny, nebáli sa ostro vystupovať proti autoritám a rozhodne sa veľmi úzko spojili. Mali jeden cieľ a to Milo Urban často zvýrazňoval práve vetami ako : “Dedinou sa ozýval nárek…”, “Celá dedina sa zatriasla novou silou…”.

Živý bič je vlastne celý o vzbure. O tom, že keď vám odopierajú slobodu, musíte si ju vybojovať. Názov má skrytý význam. “Živý” znamená ľudia, dedinčania a “bič” sú ich ostré slová, pokriky, ich vzbura voči tým, čo sú vyššie od nich a robia im zo života peklo.. Predstavuje to boj dedinčanov voči útlaku, ich odpor voči pánom.

Ak tak ako ja, i vy milujete vojnovú literatúru, tento román vám určite veľa dá. Ja som sa napríklad neubránila slzám.. vtiahol ma do seba a úplne som sa do dediny a ich útrap vžila. Autor má naozaj úžasný štýl písania, skrátka som musela vedieť ako to bude pokračovať.

Odporúčam naozaj každému a vážne si myslím, že je to jedno z najlepších diel slovenskej literatúry. Ak nie práve to najlepšie.

Kniha sa mi naozaj veľmi páčila, nemôžem inak, len jej dať 9,5/10.

Evi

 

Knihu kúpite v internetovom obchode BOXU.

2 thoughts on “Živý bič

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.