Smrť sa volá Engelchen

“…najideálnejším zranením by bola strata pamäti.”

Názov: Smrť sa volá Engelchen

Autor: Ladislav Mňačko

Rok vydania v originálnom jazyku: 1959

Žáner: povinné čítanie, dramatické, historické, vojnové

Séria:

Diel:

“Možno predsa, možno aspoň o dník či len o niekoľko hodín podarilo sa nám skrátiť túto vojnu.”

Smrť sa volá Engelchen je jedno z najsilnejších slovenských diel o druhej svetovej vojne. Koniec koncov, niektorí z nás to na strednej určite mali ako povinnú literatúru. A veľká väčšina vtedy určite frflala, čo vám nikto nezazlieva. Ja som opäť rada, že som si knihu prečítala až s odstupom, celkom nepovinne a s veľkou chuťou.

Mňačkova kniha Ako chutí moc bola pre mňa ako pre čitateľku neoceniteľný zážitok. Preto som sa veľmi tešila na ďalšiu knižku od neho a možno i to je dôvod, prečo som si s ňou dávala tak načas. Pre mňa je to skrátka autor, ktorého treba “nasávať po troškách”.

Pre človeka ako ja, ktorý už len pri slove “druhá” očakáva “svetová vojna” je takáto kniha raj na zemi. Uznajte sami – kniha o najväčšej a najhoršej vojne ľudstva napísaná veľmi dobrým a uznávaným autorom, no i skúseným partizánom, ktorý si to všetko zažil na vlastnej koži – splnený sen. S veľkým oduševnením som sa teda na knihu vrhla.

Okej, aby som sa trochu pohla, dej nám rozpráva Voloďa (prezývka nášho hlavného hrdinu) – člen jednej partizánskej skupiny, ktorej činy (ne)priamo viedli k vypáleniu Ploštiny. Voloďa sa nachádza v nemocnici po zranení chrbtice, učí sa znovu chodiť, no hlavne sa musí naučiť žiť sám so sebou a s obrovskou vinou, ktorá ho ťaží.

Autor nám retrospektívne ukazuje ako sa hlavný hrdina dostal tam, kde je – na nemocničné lôžko s nefunkčnými nohami a nihilistickými myšlienkami. Pre knihu ako je táto to bola úžasne zvolená stratégia (môj skromný názor) – vedeli sme aký je koniec, no okolnosti, ktoré mu predchádzali sme objavovali postupne a o to bolo čítanie zaujímavejšie.

“Žiť… boli chvíle keď som myslel, že sa nedá.”

Na partizánov sme počuli kladné aj negatívne názory, no myslím, že hlavne si treba uvedomiť, že to boli obyčajní ľudia. Že neboli cvičené opice, že ich úsudok nebol stopercentne správny, že podliehali emóciám. Mňačko nám ich presne takto ukazuje – na jednej strane organizovaná skupina, kde najmenšia neposlušnosť mohla znamenať smrť, pretože… boli to ťažké časy. No na druhej strane ľudia, chlapci, ktorí chceli zmeniť svet k lepšiemu a nebáli sa stáť si za tým.

Boli opísaní veľmi ľudsky. Nie ako hrdinovia, ale ako skupina mužov, ktorá sa vedela unaviť, pohádať, robiť hlúposti i veľmi veľmi biedne rozhodnutia.

“Aj keď svet prepáči, odpustí, zabudne. Ploština neprepáči, neodpustí, nezabudne.”

Celou knihou sa niesla téma viny. Čo keby niečo urobili inak? Zachránilo by to obyvateľov Ploštiny? Zlepšilo by to aspoň o trošku priebeh vojny? Skrátilo jej trvanie? Dá sa žiť s takou ťarchou na srdci, s toľkými životmi na svedomí?

Aby som to nejako zhrnula – povinne prečítať, je to krásna kniha. Možno mierne zdĺhavá pre nás, deti dnešnej doby, ale verím, že vás to neodradí, sme predsa nejakí knihomoli.

Knižku hodnotím na 8/10. Ak vás zaujala, TU si ju môžete zohnať. 🙂

Evi

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.