Toto nie je ľúbostný príbeh.
Názov: Solitaire
Autor: Alice Oseman
Rok vydania v originálnom jazyku: 2014
Žáner: young adult, súčasné
Séria: žiadna (ale sú nejaké príbehy dopísané k tomu)
“When you watch a film, you’re sort of an outsider looking in. With a book–you’re right there. You are inside. You are the main character.”
Tori Spring je obyčajná študentka, ktorú baví spať a blogovať. S nikým sa veľmi nebaví a celkom jej to tak vyhovuje. Potom však na jej školu príde Michael Holden a tajomný Solitaire začne v škole spôsobovať chaos. Napriek tomu, že Tori sú obidve veci ukradnuté, akosi sa napriek tomu ocitá v dianí…
Nebudem vás napínať, toto bola dobrá kniha. Naozaj hej. Tak prečo som zhruba 5 hodín mala napísané len základné údaje? Nuž, prvý dôvod je prokrastinácia (ak teraz mamina číta tento blog z nejakého dôvodu, tak pozdravujem. Ona toto slovíčko akosi nemusí) a druhý dôvod je, že Origin na krátky čas povolil The Sims 4 stiahnuť zadarmo a to sa nedalo nevyužiť. Lenže akosi v štvorke nie sú hotové, zariadené domy.
Ale tento blog je tuším o knihách.
Ak poctivo sledujete naše recenzie, tak viete, že toto je už druhá kniha od Alice Oseman, ktorú recenzujem. Ak nesledujete, hanbite sa.
Solitaire vyšiel skôr ako Radio Silence, no a spätne viem uznať, že v neskoršej knihe sa Alice štýl písania oveľa zlepšil. Neviem prísť na konkrétne príklady, ale ten pocit z knihy som mala lepší pri RS, akoby to bolo také… profesionálnejšie.
Alice nás hneď v anotácii varuje, že toto nie je ľúbostný príbeh. A neuveríte, ale je to tak. Bude to jeden z dôvodov, prečo je Oseman zrazu mojou obľúbenou autorkou. Len tak ďalej.
A ešte by sme sa mohli pristaviť pri tej obálke. Napriek tomu, že je jednoduchá, tak pre mňa osobne je to asi jedna z najkrajších obálok, aké som videla.
“I don’t want people to try and understand why I’m the way I am, because I should be the first person to understand that. And I don’t understand yet.”
Dalo by sa povedať, že Solitaire sa zaoberá najmä problematikou mentálneho zdravia a pravdepodobne aj priateľstva a rodinných vzťahov. Všetky postavy, ktoré sa o toto starali boli dobre napísané, i keď osobne mi Toriini rodičia boli veľmi nesympatickí a neraz som nimi chcela zatriasť, aby sa spamätali. Bol toto Alicin cieľ? Dúfam, že hej.
Priznám sa, čo sa časového rámca týka, bola som dosť zmätená. Najprv som mala pocit, akoby dni šli rýchlo, potom zase nie a nakoniec mi došlo, že ubehlo o dosť menej času, ako som si predstavovala. Niežeby čas bol v príbehu dôležitý, ale zdá sa, že je dôležitý pre mňa.
No a keď sme pri tých priznaniach, tak záver knihy bol pre mňa dosť chaoticky, zmätočný, divný, nesediaci k zvyšku knihy,… no, asi chápete. Nielen, že sa tam udialo niekoľko nepravdepodobných vecí, ale aj veľké odhalenie, ktoré vlastne viedlo k tomuto pomerne divokému záveru som odhalila o dosť skôr, ako hlavná hrdinka. Je to u mňa bežné? Hej. Chcela autorka, aby sa to stalo? Ťažko povedať.
Na záver len toľko, že Alice Oseman túto knihu napísala, keď mala 17 rokov, čo je dosť obdivuhodné. Ak chcete dať tejto autorke šancu, ja osobne odporúčam začať s Radio Silence, i keď teda Solitaire dostanete aj preložené. Ak predsa len prečítate najprv Solitaire a nebude to celkom ono, nevzdávajte to s Alice! Odvtedy sa zlepšila.
Knihu hodnotím na 7.5/10.
Pepa
Jednoducho KNIHY 