Alternatívne: komentár, ktorý som počula na prednáške a proste som musela napísať vlastnú úvahu.
Ešte než začnem, tak asi malé ospravedlnenie: áno, tak trochu tu na to kašleme. Posledný príspevok bol pred viac ako mesiacom a posledná recenzia… radšej sa ani nejdem pozrieť. Evi zvádza ťažký boj s dlhodobou čitateľskou krízou a očividne aj blogerským vyhorením. Ja mám čiastočné vyhorenie životné. Sranda.
Preto som neskutočne rada, že vidím, že nás každý deň navštívia ľudia aj bez toho, aby sme publikovali kvantá obsahu bez rozmyslu. Na druhej strane je to aj táto tichá podpora, ktorá nám ukazuje, že možno to ešte nemusíme zabaliť, len proste znova nájsť tú chuť do života (do blogovania, fajn).
Ak ste na tomto blogu strávili trochu viac času, asi viete, že ja a klasika sa tak úplne nemusíme. Áno, chápem, že sú to dôležité diela, ktoré formovali aj to, čo čítam ja, ale… Pre mňa to nie je.
Rovnako pre mňa nie sú ani tie (podľa mňa) zbytočne filozofické, hĺbavé, pomalé knihy, ktoré sa zväčša venujú ťažkým témam. Ťažké témy sa dajú spracovať aj veľmi zaujímavo, pútavo, dynamicky.
Avšak je to presne tento typ kníh, či tieto typy kníh, ktoré sú najviac odporúčané, najviac oceňované, prezentované ako to najlepšie, čo knižný svet ponúka. Ale prečo? Len preto, že sa na tom zhodlo pár ľudí a ostatní sa rozhodli súhlasiť? Ja to odmietam. Možno aj preto píšeme recenzie a hodnotíme knihy tak, ako to cítime my.
Napriek tomu, určite by som sa nazvala milovníkom literatúry. Viem oceniť dobrú knihu. Viem, kedy je kniha naozaj otrasný gýč. Rada si prečítam aj “pomalšie”, lyrickejšie knihy súčasných autorov (Laini Taylor, Erin Morgenstern, posledná kniha od V.E.Schwab).
Preto sa ma celkom dotklo, keď na poslednej prednáške Translation, Interpreting and Subtitling naša lektorka povedala o jednom autorovi, že píše tak, že jedna veta je aj cez 3 strany, a preto sa to ťažko číta (potiaľto súhlasím). A práve kvôli tomu ho vyhľadávajú milovníci kvalitnej literatúry.
No tak tu som sa už rozčúlila 😀
Ale bola to online prednáška a nebol čas na polemiku (hej, OSTRÚ výmenu názorov), tak to vo mne vrelo ešte 10 minút do konca. Potom som sa vyrozprávala kamarátke s prísľubom, že to pôjde na blog. To bola streda.
A prečo nemám ten typ literatúry rada? Povedala by som, že tam je vidieť tú zúfalú snahu spisovateľov písať inak, písať umelecky, byť pochopený len elitou. A to mi príde smutné. Alebo smiešne. Nie som rozhodne vážený literárny kritik (a mám na nich svoj názor, keďže nám odporúčajú najmä takúto literatúru. Čiže som rada, že to nie som.), ale dovolím si povedať, že to tým pádom nevyznie tak prirodzene, ako od tých, ktorí to v sebe majú a vedia to bez problémov zakomponovať do svojho príbehu.
Už sa asi točím okolo toho istého. Ale chcela som ešte toto. Áno, pri vstupe do knižného sveta asi nezačneme rovno Portrétom Doriana Graya, pretože po zvyku z akčných, dynamických filmov potrebujeme najprv pomerne dynamickú knihu. A možno sa raz prepracujeme k Dorianovi. A možno nie! Každý človek je iný. A prečo by sme mali ľudí odlišovať na skutočných milovníkov literatúry (SML) a… falošných (či ako to nazvať?), len podľa toho, ako komplikované knihy čítajú? Keď odhliadneme od zanietenosti (veľa šťastia, ľudia s reading slumpom, už nie ste SML), záujmov a preferencii (tak čo, vy, čo čítate len obohranú romantiku a tí, čo čítate len lacné detektívky, ako sa máte po tom, čo nepatríte k SML?), čo podľa mňa ľudí vôbec nevyníma z kategórie SML, nezabúdajme, že nie sme všetci neurotypickí (to je môj osobný priamy preklad z neurotypical – googlite po anglicky), a tak sa aj naše schopnosti (čitateľské) značne líšia.
– dajte vedieť, ako sa vám čítala tá posledná veta, raz to dotiahnem na 3 strany aj ja –
Ďakujem, že ste sa prečítali až sem. Snáď súhlasíte. Väčšina z nás číta, aby unikla pred bežným svetom a potom sa stretávame s hejtom aj od iných čitateľov. To by asi stačilo. Hejtovať môžeme len zlé knihy (a JKR, čiže zlých ľudí), ale aj to s tým, že budeme rešpektovať (ideálne podložený) názor druhej strany.
A ak nesúhlasíte – prečo? Píšte!
Pepa
Jednoducho KNIHY 