Nová forma prokrastinácie písania recenzí? Napíšte o tom, ako sa píšu!
Mimochodom, WordPress nás presunul asi natrvalo už na Guttenberg editor a povedzme si to úprimne, stojí to za figu borovú, 15 minút som strávila nervami a hľadaním, či sa to dá zmeniť (odpoveď z 2020 nejasná) a kde vôbec je funkcia “čítať viac”.
Ďakujem, ajťáci, že mi viete aj takto pokaziť náladu.
A áno, zdá sa, že obe prokrastinujeme. Matne si možno ešte vybavujete druhú bloggerku, volala sa… Eva? Neviem, bolo to dávno, neviním vás, ak si nepamätáte 😀
Každopádne si vybavujem, že mi ešte asi začiatkom septembra povedala, že napíše recenziu. Máme tu takmer polku októbra a… výsledok vidíte sami.
Hej, toto je vlastne článok, kde ju ohováram (ale len potiaľto), pretože je možné, že to ani neuvidí.
(Zdá sa, že nový editor mi ani neukazuje počet slov, vďaka, inovátori!)
Tuším som si písanie článku mala nechať na čas, keby budem menej rýpavá, ale zase toto všetko by ma asi naštvalo vždy (práve som našla počet slov).
A teraz k tým recenziám! Samozrejme, neexistuje asi jeden univerzálny spôsob. Ale ja osobne mám silné názory o tom, čo by v recenzii malo/nemalo byť. (Mám silné názory na viacero vecí, ale aspoň si dávam pozor, aby boli založené na nejakých vedomostiach, čiže napríklad nemám silný názor na hokejové výkony. (áno, to je zase rýpanie do niektorých “expertov na všetko”))
Odsek začína slovom 228, zatiaľ asi 5 slov o recenziách. Idem najprv doplniť nadpis.
Ešte sa vám najprv priznám: ja vlastne recenzie nejako nečítam. Niekedy na Goodreads, ale až po tom, čo dočítam knihu. Niekedy od mojej obľúbenej bloggerky Paperfury. Slovenské a české? Možno tri za rok.
Tým chcem povedať: nič z tohto nie je útok na nikoho konkrétneho, som sama na ostrove a na iné nedovidím (tu to máte aj metaforicky). Je to len také mierne pomätené blúznenie, ktoré som potrebovala očividne zvečniť. Ale občas som aj normálna (sľubujem).
1. Absolútne minimum deja
O tomto sa odmietam baviť. Ak by som chcela zhrnutie, napíšem že píšem zhrnutia. Alebo by som pozrela wiki. Sranda je, že z Googlu dostávame naozaj veľa videní na povinné čítania, čiže ľudia asi naozaj hľadajú zhrnutia. Miesto toho sa u nás skôr dozvedia, prečo je fatalizmus kravina (silný názor číslo…), ako to, že na konci všetci dostanú krídla a odletia (alebo žeby nie?).
Takže hej, naozaj v mojich recenziách nechcem vedieť takmer nič o deji. Možno anotáciu.
2. Vlastný názor, ale objektívne
Tak trochu blbosť, lebo čo sme sa naučili je, že nikto z nás nie je objektívny. Ale hovorím o tom, že ako ak ako ateistka prečítam náboženskú knihu, nebudem hodnotiť, ako sa mi nepáčila len preto, že nie som nábožensky založená.
Alebo to aspoň nebude tvoriť základ môjho hodnotenia.
Čo TREBA hodnotiť je uveriteľnosť postáv, zmysluplný dej. Chcem počuť o tom, či sa kniha čítala ľahko, alebo na ňu treba správne vesmírne konštelácie (celkom ako môj Sherlock Holmes).
3. Dojmy a témy, nie prerozprávanie a “boží”
Toto je tak trochu zhrnutie tých predchádzajúcich dvoch.
Chcem v mojich recenziách počuť, ako kniha rozoberá súrodenecké vzťahy, nie že Brat zabije Sestru.
A tiež, a snáď to nie je príliš veľa, bola by som rada, keby recenzie mali slovnú zásobu. Teraz nehovorím, že musíme mať recenzie preexponované distingvovanou lexikou, pretože to je somarina.
Ale naučme sa viac, ako 3 slová na opis niečoho pekného. Pretože ešte raz uvidím v recenzii neustále opakovanie sa toho istého slova (ako v češtine kedysi fičalo “boží”), tak asi napíšem nejaký blogový príspevok o tom, ako má čítanie slovnú zásobu rozvíjať.
Musím povedať, že keď raz za uhorský rok navštívim nejakú recenziu, zväčša presne toto zažívam. Teda, to pozitívne. To sú skôr také rady pre tých, ktorí by s tým chceli začať (neodporúčam). V škole (základnej, strednej), sa vám asi za takéto recenzie nepoďakujú, pamätám si, že my sme ich mali písať celkom inak.
Ale na univerzite vás možno ocenia! Ja som pred asi mesiacom mala písať “list autorke” španielskej knihy, čo som prečítala a hoci mi kamarátka povedala, že to “znie príliš kriticky”, učiteľka povedala, že sa jej veľmi páčil môj “neformálny tón”.
Písala som skoro ako tu. Len po španielsky. Čiže… ako keby som to písala na začiatkoch našej “kariéry”.
Chcela som povedať – nájdite si vlastný tón!
No dobre, to by bol môj prejav na túto tému a jej pridružené. Ak sa vám to náhodou páčilo, nejako nám to dajte vedieť.
Ak sa vám to nepáčilo, aj to nám dajte vedieť (ale nejako súkromne, nech sa veľmi nehanbím, či?)
Snáď čoskoro aj recenzia.
Pepa
Jednoducho KNIHY 