Pianista

“Ak som chcel prežiť, musel som byť osamelý, celkom sám.”

 

 

 

 

 

 

 

Názov: Pianista

Autor: Władysław Szpilman

Rok vydania v originálnom jazyku: 1946

Žáner: vojnové, autobiografické, historické, hudobné

Séria:

Diel:

“Dnes som bol taký osamelý ako žiadny iný človek na svete. Keď Defoe tvoril ideálny obraz osamelého človeka Robinsona Crusoa, ponechal mu nádej na kontakt s ľuďmi. Robinson sa tešil už pri samotnej myšlienke na stretnutie, ktoré mohlo nastať každý deň, a to ho neustále povzbudzovalo na duchu. Ja som však musel utekať od okolitých ľudí, keď sa blížili, a schovávať sa pred nimi v obave o život. Ak som chcel prežiť, musel som byť osamelý, celkom sám.

Spomienky mladého poľského židovského hudobníka zachytávajú vojnové roky 1939-1945. Začínajúc posledným živým vysielaním varšavského rádia, kde v jeho podaní zaznelo Chopinovo Nocturno C mol a končiac tou istou skladbou v prvom povojnovom živom vysielaní je Pianista srdcervúci príbeh o krutých podmienkach vojny, o snahe prežiť a o hudbe, ktorá ho toľkokrát zachránila.

Ďalšia historická kniha do mojej zbierky, ktorá teda nie je malá. Všetko historické je pre mňa fascinujúce, no týka sa to najmä Druhej svetovej vojny. Už dlho ma zaujíma všetko okolo nej, či sú to pravdivé príbehy ako napríklad Odsúdení prežiť (recenzia TU), denníkové zápisky či len “suché” fakty. Po tejto knihe som teda musela “skočiť”.

O životnom príbehu Władysława Szpilmana som sa dozvedela prostredníctvom filmu. Tento film ma neskutočne zasiahol. Kto ho videl bude vedieť prečo. Bol veľmi autentický, teda dôveryhodný, realistický a prehovárajúci do duše. Tých Oskarov, ktorých získal si jednoznačne zaslúži.

Vôbec som netušila, že bol spracovaný na základe knihy, ktorú napísal samotný Szpilman a preto si myslím, že keď som na ňu náhodou natrafila v kníhkupectve, bol to osud. Neskutočne som sa potešila, pretože kniha je pre mňa vždy miliónkrát lepšia ako film, tak som neváhala a kúpila si ju. No a prečítala som ju asi za dva dni, tak dobrá bola.

“To je hanba, ktorá padne na nás všetkých! Nechávame sa viesť na smrť ako stádo oviec! Keby sme sa ako polmiliónový dav vrhli na Nemcov, rozbili by sme geto. Alebo by sme aspoň zomreli tak, že sa z nás nestane hanebná škvrna vo svetových dejinách.”

Autor si nedával servítku pred ústa. Naturalistickými opismi sa nám snažil čo najpresnejšie podať jeho zážitky. Napokon, prečo to zaobaľovať? Netúžil napísať rozprávku, poslanie tejto knihy je zasiahnuť čitateľa, prinútiť ho vidieť hrôzy vojny.

Kniha teda vo mne vyvolávala hrôzu. Bol to príšerný príbeh a autor si nezaslúži nič iné ako rešpekt. Prežil keď nikoho nemal, prežil posmešky i zranenia, osamelosť i obrovský hlad a to všetko len sám.

Jedným z dôvodov, prečo ma príbeh tak fascinoval bola i hudba. Władysław Szpilman bol profesionálny klavirista a svoju lásku k hudbe prejavoval vždy keď mohol. Bolo očividné, že ju miloval, prinášala mu útechu v ťažkých chvíľach, uvoľnenie v strachu, bol to jeho liek proti šialenstvu a niekoľkokrát mu dokonca zachránila život. Hudba v tejto knihe zohrala dôležitú úlohu, čo sa mne ako klaviristke (ale ZĎALEKA nie takej úžasnej) veľmi páčilo.

Celou knihou sa nesie krásna metafora. V poslednom živom vysielaní rádia pred vojnou, v ktorom pracoval, hral Chopinovo Nocturno C mol a v prvom povojnovom vysielaní hral tú istú skladbu. Je to akoby sa čas počas vojny zastavil a ľudia začali skutočne žiť až po jej konci, čas nebežal a keď sa znovu rozbehol, pokračoval tam, kde prestal – pri tejto skladbe.

Vydanie, ktoré som si kúpila bolo doplnené o fotky pravého Władysława Szpilmana a jeho rodiny. Dopomohlo to mojej predstavivosti no hlavne som si uvedomila, že táto kniha nie je fikcia, no skutočný príbeh skutočných ľudí, ktorí strašne trpeli.

Na koniec vydania boli pridané úryvky z denníka kapitána Wilhelma Hosenfelda, nemeckého kapitána, ktorý Židov ukrýval a pomáhal im. Ukázalo mi to len to, čo som už vedela – nie všetci Nemci boli oklamaní ideológiou či len poháňaní krutosťou. Niektorí si uvedomovali následky svojich činov, nestratili svoju ľudskosť a nemohli inak, len nenávidieť seba a svoj národ.

“Kde sa v našom národe berie toľko gaunerov? Vari pustili na slobodu zločincov a psychicky chorých z väzníc a blázincov? Nie. Vinu za to nesú ľudia, ktorí v našom štáte zastávajú dôležité funkcie, a ktorí takto vychovali ľudí za iných okolností normálnych.”

“Najväčším zlom je lož.”

Prečo ale tieto knihy čítame, keď sú tak kruté? Keď nás tak zraňujú a keď sa im len ťažko verí? 

Aby sme nezabudli na zverstvá, akých je ľudská rasa schopná, aby sme si tieto zážitky podávali ďalej a mohli sa vyvarovať opakovaniu takejto krutosti. Tieto knihy sú dôležité pre náš osobitný rast, vďaka nim si uvedomujeme, že všetko čo máme nie je samozrejmosťou, a že naše problémy nie sú nič v porovnaní s tými ich.

Túto knihu, no i všetky knihy takéhoto typu by si mal prečítať každý.

Hodnotím ju na 10/10.

Evi

Knihu kúpite v internetovom obchode BOXU.

Reklamy

One thought on “Pianista

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.