Habermannův mlýn

O kolektívnej vine a krutej nespravodlivosti

Názov: Habermannův mlýn

Autor: Josef Urban

Rok vydania v originálnom jazyku: 2001

Žáner: vojnové, dramatické, historické

Séria:

Diel:

“Co mají všichni ti mrtví společného? Byli zavražděni neprávem, byli zavražděni ve jménu “čísi” moci: děti, ženy, muži […]. Jen viníci jsou jiní, nejsou to ani Češi, ani Němci, jsou to konkrétní lidé – zločinci.

August Habermann je nemecký mlynár žijúci na území Sudet počas druhej svetovej vojny. Tak ako je Nemec, je i Čech. Možno nie národnosťou, no určite medzi ľudí zapadá. Kniha opisuje osudy jeho, jeho rodiny, jeho najlepšieho českého priateľa Brezinu, partizánov, nemeckých dôstojníkov. Je o pokojnom živote narušenom vojnou, o kolektívnej vine, o nespravodlivosti. O tom ako sa všetko dobré, čo človek vykoná v konečnom dôsledku vôbec nepočíta.

Trochu histórie skôr ako sa pustím do rozplývania sa nad knihou – Sudety je názov pohraničných oblastí Česka, v ktorých od 13. storočia zhruba do roku 1946 prevažovala nemecká väčšina. Skôr ako Hitler rozpútal druhú svetovú vojnu sa zameral na rozbitie Česko-Slovenskej republiky a v roku 1938 jeho nátlak na získanie tohto územia, v ktorom žila skutočne veľká skupina Nemcov (3-3,5 milióna) zlomil protest republiky a Mníchovskou dohodou nám bolo toto územie odobraté.

Sudetskí Nemci (a s nimi i mnohí Česi žijúci na tom území) sa teda stali oficiálnou súčasťou Tretej ríše až do kapitulácie Nemecka v roku 1946. Na Postupimskej povojnovej konferencii bolo územie vrátené obnovenému Česko-Slovensku a bol nariadený odsun Nemcov z územia Česko-Slovenska, Poľska a Maďarska. Prezident Edvard Beneš a celý svet boli na Nemcov zatrpknutí. Beneš vydáva Benešove dekréty, kde je zakotvený princíp kolektívnej viny – všetci Nemci sú vinní, musia byť bezpodmienečne odsunutí z nášho územia.

Dúfam, že nemusím hovoriť, že je to nespravodlivé a neopodstatnené. Že nie je možné aby boli všetci Nemci nacisti, aby boli všetci zločinci. Nemci sú i podľa Američanov, ktorí vo vojne bojovali jeden z najpracovitejších, najpohostinnejších a skromných národov.

A nie, historické knihy ma asi nikdy neprejdú.

August Habermann je prototyp pracovitého, dobrosrdečného a spravodlivého človeka. Milujúceho manžela, starostlivého otca, nezištného priateľa. Jeho cieľom je zabezpečiť pre svoju rodinu pokojný život. Počas vojny je však nútený pre vlastnú bezpečnosť a bezpečnosť jeho rodiny “bratríčkovať sa” s Nemcami. Veľmi rýchlo sa naučí, že prispôsobovať sa situáciám je kľúčové, ak chce prežiť. Hlavne v období tak nestabilnom ako je toto.

Ani pričlenenie k Nemecku a ostrý dohľad Nemcov, či jeho navonok dobrovoľné napomáhanie im mu nebráni v tom, aby pomáhal i partizánom a ich odboju. Čo ho robí okrem všetkých tých vlastností ešte i odvážnym.

Březina je druhý hlavný hrdina, ktorý má v knihe minimálne toľko miesta ako náš mlynár. Všetkými už spomenutými vlastnosťami oplýva i najlepší priateľ Habermanna, koniec koncov i preto sú takí nerozluční. Březina je Čech, ktorého postihlo oddelenie Sudet od Česko-Slovenska. Jeho pokojný život sa počas vojny dramaticky mení, potajme pomáha partizánom, no naďalej sa pokúša viesť normálny život.

Priateľstvo Habermanna a Březinu si vytrpelo svoje, i hádky, i dlhšie odlúčenie, no cez to všetko sa najlepší priatelia vždy znova našli. Autor krásne aj nenásilne vykreslil ich nezištnosť, ich starosť jeden o druhého.

Sú tu ešte minimálne dve skupiny ľudí – nemeckí dôstojníci, ktorí sú poslaní do dediny, kde býva Habermann. Týmto dôstojníkom je Habermann nútený “podlizovať sa”. Autor tu ukazuje okrem mlynára i druhú stránku Nemcov a to je krutosť, ktorou boli nemeckí SS dôstojníci známi. Druhá skupina ľudí sú partizáni, ktorí sú vytrvalí, odhodlaní zmeniť svoj malý kúsok sveta, no ukáže sa i ich menej známa neslávna stránka – krutosť k Nemcom.

Habermann je teda zmietaný vo svete nenávisti a keď už vidí cestu von, odrazu mu zmizne spred očí.

Svoje si tu povie i starosta Petr Hartl, či pomocník Habermanna Josef Huf. Viac vám k nim povedať nemôžem, to by už boli spoilery.

Ešte som chcela niečo ku autorovmu štýlu písania, ktorý som si celú knihu veľmi užívala. Josef Urban sa v celom diele okrem deja sústredí na prírodu. Jeho opisy lesov, lúk a potôčikov sú neskutočne prepracované a srší z nich veľká láska k nej. Väčšinou ma opisy veľmi nezaujímajú, no pri týchto som mala až zimomriavky a veľmi reálne som si dokázala predstaviť tú krásu, ktorú okolo seba mali hlavné postavy. Tiež tu nechýbala bohatá slovná zásoba, autor sa hral s češtinou a bolo to SKVELÉ.

Kniha sa teda končí koncom vojny a následným vysťahovaním Nemcov z územia. Množstvo Nemcov bolo vyhnaných zo svojich domovov, z miest, kde sa narodili a často veľmi kruto. Tento odsun sprevádzalo i vypaľovanie dedín a vraždenie zatrpknutých ľudí, Čechov i partizánov. A to už bolo po vojne.

Ak už kvôli ničomu, prečítajte si knihu kvôli všeobecnému povedomiu o zverstvách, ktoré sa diali i u nás. Je dôležité nezabudnúť na ne.

“Všechno je pryč, i válka, jen myšlenka zůstává a na rozdíl od nás, od zlatokopů, i od těch neprávem umučených, ano i od těch ubitých koní na jednom starém aljašském trailu, může být věčná.

Knihu hodnotím na 10/10.

Evi

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.