Domov dôchodcov alebo radšej cesta na vlastnú päsť?
Názov: Ešte to nebalím… odkazuje babička
Autor: Judy Leigh
Rok vydania v originálnom jazyku: 2018
Žáner: fikcia, humorné, ženská fikcia
Séria: žiadna
Evie má 75 rokov a po smrti manžela sa sama rozhodne odísť do domova. Tam však rozhodne nie je šťastná a tak jedného dňa spontánne jednoducho odíde. Jej syn, Brendan, sám frustrovaný svojim životom, kariérou a manželstvom, sa ju vydá hľadať.
Povedzme si hneď na začiatok takú pravdu. O hrdinoch, ktorí majú viac, ako cca 40 rokov čítam len ako o upíroch či nesmrteľných. Teda, o tých hlavných. Samozrejme, že knihy mávajú postavy rôzneho veku. Avšak, čo si pamätám, toto je prvá kniha, kde hlavná hrdinka bola seniorka.
“Bol si podobný so svojím otcom: slová si viac pomysleli, ako vypovedali.”
Obyčajnú fikciu, či realistickú fikciu tiež veľmi často nečítam. A to najmä preto, že nerada čítam o tom, akí sú ľudia omylní, chybní, nie perfektní. Samozrejme, že naprieč žánrami sa to objavuje tiež, ale je iné, keď je to vedľajšie (viď. napr. fantasy), ako keď práve tie chyby sú centrom celého príbehu.
Takže aj napriek tomu, keď mi grada.sk, ponúkla túto knihu, celkom ma zaujala (napríklad tým cestovaním) a povedala som si, prečo nie? Týmto by som sa Grade aj chcela poďakovať za to, že mi túto knihu poslali a aj za to, že nám neúnavne píšu o novinkách aj napriek tomu, že my im len zriedka odpíšeme. Za čo by sme sa chceli možno aj ospravedlniť.
No a dosť bolo obkecu, poďme na knihu. Viete, ako dlho je to, čo som naposledy čítala po slovensky? Takže tá slovenčina ma miestami rušila. Občas by to šlo preložiť lepšie. Niektoré expresívne výrazy ma naozaj vyrušovali. Ťažko povedať, ako to autorka zamýšľala. Vidím, že čítanie v originálnom jazyku vôbec neľutujem. Navyše mám pocit, že z inších krajín tí prekladatelia prekladajú kvalitnejšie.
Keďže je to fikcia, realistická fikcia, tak ťažko hodnotiť príbeh. Asi teda realistický, no. Nevravím, určite tam bolo v hre kopec šťastia, ktoré by mal v reálnom živote málokto, ale zase to ani nebolo nič nevídané.
Poďme sa teda porozprávať o postavách. Z tej rôznej beletrie som zvyknutá, že musíme mať nejakú zápornú postavu. A ja som vám miestami vôbec nevedela povedať, kto tou zápornou postavou má byť.
Evie, naša seniorka, bola rozhodne najsympatickejšia osoba v knihe. Milá, vtipná, sarkastická, spontánna. S vekom si uvedomovala množstvo vecí, ktoré vás na mladších postavách vytočí. Nejako nezatracovala ani moderné časy, čo sa len tak nevidí. Miestami mi možno trochu chýbalo, ako dospela k rozhodnutiu, či prečo urobila, to čo urobila.
“Čo je to láska? Je to len fyzická vášeň alebo romantický sentiment, či len zvyk, ktorý zaháňa pocit samoty?”
Brendan, jej syn. Tak tu mám veľmi zmätené pocity. Najprv som myslela, že má pravdu a že jeho žena asi nie je výhra. Ale potom som si všimla všetky expresívne výrazy, ktoré používal na opisy jej činností a… Nuž, názor som zmenila. Jeho charakter ma naozaj frustroval, lebo to bol taký obyčajný človek, učiteľ, bez nejakého ohromného života. Donútilo ma to premýšľať všeobecne nad životom, tak neviem, či je to pozitívna vec.
Maura, Brendanova žena. Z jej pohľadu sme túto knihu nejako nevideli. Z pohľadu tých prvých dvoch hej. No tu sa nejako vyjadriť neviem.
Mám pocit, že som vám v tejto recenzii veľa nepovedala. Tak sa pozrime aspoň na nejaké zhrnutie mojich dojmov a pocitov. Veľmi rada som si túto knihu prečítala, najmä preto, že niečo takéto bežne nečítam. Príbeh bol fajn, odľahčený, dobre sa sledoval, žiadne neskutočné šoky. Postavy boli také, ako v živote stretnete, niektoré milé a srdečné, iné srdečné ale ignorantské, niektoré tvrdohlavé ale dobromyseľné.
Ak si chcete neškodne zacestovať v tomto čase, keď sa cestovať nedá, je to fajn voľba. Ja by som vďaka tejto knihe strašne chcela do Francúzska.
Knihu hodnotím na 7.5/10.
Pepa
Jednoducho KNIHY 